Kde bolo, tam bolo, pod jedným hradom, nad jedným prezidentským palácom, v jednom malom zapadnutom bare, stretla sa kopa mladých, zábavy-chtivých bývalých spolužiakov.
Vďaka vynikajúcej organizácií tá kopa nebola moc veľká, ale ako jedna životna múdrosť vraví, "niekedy je menej viac". A tak sa v tento krásny veľkonočný sobotný večer stretli:
Kristínka, Tánička, Mifko, Vladic-ko a Pystík.
Zábava sa s rastúcim alkoholom v krvi rapídne zvyšovala a ako čerešnička na torte, vyvrcholila počas kartovej hry zvanej UNO. Návštevou ich poctil aj miestny šéf zvaný Mišoš (ehm, Michal Šula) a taktiež psík, ktorého Tánička umňe prežierala pagáčikmi. Táááák mu chutili až od radosti kotrmelce robil.
Ako tak čas plynul, únava stúpala, pobrali sa štastne domov.
A žili dlho, dlho až do dnes.
